Rodiť doma je…

…nezodpovedné, riskatné, šialené, ľahké, bezproblémové a úžasné. Asi takto by sa dali v rýchlosti vymenovať najčastejšie prívlastky ktoré sprevádzajú túto kedysi úplne normálnu vec. A aby som nezabudla, doma rodia iba divožienky čo chodia objímať stromy do lesa, určite sú vegetariánky a odmietajú všetky výdobytky modernej doby. Aká škoda že do toho klišé nejak nezapadám.
Ale aby sme sa dostali k pointe… Veľa ľudí sa ma pýta aké to bolo, tak čo iné mi ostáva? Len to všetko poporiadku opísať, ukázať s akou ľahkosťou sa dajú robiť veci keď je človek pripravený a prípadne dodaž guráž tým ktorí to potrebujú.

Väčšina článkov o domácich pôrodoch sa venuje len tomu jednému dňu, keď sa to všetko zakončí. Ale to je len taká čerešnička na torte. Ja by som sa rada povenovala všetkému čo sa dialo okolo, pretože to je nemenej dôležité a myslím že detaily typu: “je to úžasný pocit” (čo samozrejme je), “plodová voda odtiekla vtedy a vtedy”, “sama som si nahmatala vnútri hlavičku” si radi prečítate v iných príbehoch. I keď je možné, že aj ja sa k nejakým podobným dostanem.

V prvom rade chcem upozorniť že domáci pôrod nie je pre každého. Ak človek potrebuje okolo seba medicínsky personál a cíti sa istejšie v nemocnici, je to jeho voľba. Ak tehotenstvo, prípadne predošlé tehotenstvá a pôrody mali rôzne komplikácie, pôrod doma je tabu a predpokladám že ani nenájdete pôrodnú asistentku ktorá do toho pôjde. Ale ak je tehotenstvo bezproblémové a očakáva sa fyziologický pôrod, nevidím dôvod prečo ísť do nemocnice. Nemocnice sú pre chorých a tehotné ženy sú v drvivej väčšine úplne zdravé.

Ďalej si treba uvedomiť, že rozhodnutie rodiť doma neprichádza z jedného dňa na druhý, 2-3 mesiace pred samotným pôrodom. Cesta je dlhá a je možné že nakoniec sa to ani nepodarí. V mojom prípade som už pred prvým pôrodom vedela, že spojenie ja + nemocnica aboslútne nefunguje, ale v tom čase sa iné riešenie nenašlo. A to som ešte v porovnaní s väčšinou žien obišla veľmi dobre. Takže treba hľadať, informovať sa, stretávať sa s ľuďmi,…. ideálne je poznať ženu čo rodila doma a potom sledovať združenia Slovenské duly a Ženské kruhy. Tento trojuholník by mal pomôcť nájsť cestu. Mňa osobne posunula konferencia “Inspired Women” a seminár “Nerušiť prosím – rodim!”. Ja som dokonca spočiatku ani neuvažovala nad pôrodom doma, chcela som ísť rodiť do pôrodného domu, ktorý mal vzniknúť v Bratislave, ale nakoniec ten projekt nejak zastal. Potom som rozmýšľala nad Českou republikou, ale to by zas bola len nemocnica a ešte k tomu ďaleko. Nakoniec zaúradovalo šťastie a na jednej konferencii som JU našla. Žena, ktorú som považovala za imaginárnu vílu, sa zrazu zhmotnila a ja som zistila, že na Slovensku sú PA (pôrodné asistentky), ktoré chodia rodiť aj domov, len sú dobre ukryté.

Ak je žena rozhodnutá, že bude rodiť doma, mala by zistiť či jej nadšenie zdieľa aj partner a či sa môže naňho spoľahnúť že bude robiť to, čo je jeho úlohou a nie len oslavovať keď je po všetkom. Pretože aj on sa musí do celého procesu zapojiť a je rovnako dôležitý ako prítomnosť PA. Aj on sa musí naučiť všetko potrebné: ako to celé prebieha, prečo a ako sa dejú určité veci, čo robiť v rôznych situáciách a ako pomôcť.

Takže rozhodnutie kam ísť rodiť a čo preto robiť máme za sebou. Čo však vraví na to naša legislatíva?

Nič. Pohybujeme sa v takom nejednoznačnom priestore. Pôrod doma nie je nijak zakázaný ani obmedzený, hlavne kvôli tomu že takéto obmedzenie je v rozpore so základnými ľudskými právami (prípad Ternovszky vs Maďarská republika).
Podľa MZ SR „pôrodná asistentka (pracujúca v zdravotníckom zariadení alebo držiteľka licencie na výkon samostatnej praxe), má kompetenciu samostatne odvádzať fyziologický pôrod, a to v zdravotníckych zariadeniach ústavnej zdravotnej starostlivosti.“ Celý problém je, že PA nie sú zaradené do minimálnej siete poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, tým pádom by pôrody mali odvádzať len v určených ústavoch = nemocniciach. Ak tak neučinia, je možné ich trestne stíhať. Preto nečakajte, že vyhľadávače na internete vám v momente dajú zoznam PA, ktoré budete kontaktovať a v žiadnom príbehu o pôrode doma sa nedozviete kto konkrétne bol pri pôrode. Aj výber je dosť obmedzený, licencovaných PA je na Slovensku tak do 20, presné číslo nepoznám.
Keď sme pri zákonoch, skočím trochu do budúcnosti, lebo legislatíva po pôrode je tiež dôležitá, našťastie nie zložitá. Jediné čo treba urobiť naviac pri pôrode doma je, že vyplníte tlačivo “Hlásenie o narodení dieťaťa”, dáte ho potvrdiť pediatrovi alebo gynekológovi a to tlačivo odnesiete na matriku mesta/dediny, kde sa dieťa narodilo. Tento úkon robí normálne pôrodnica. Je možné, že na matrike budú dosť prekvapení, ako sa to stalo mne v Modre, ale všetko sa ľahko vyriešilo. Na základe “Hlásenia …” dostanete od nich rodný list dieťaťa a potom už pokračujete ako v prípade pôrodu v nemocnici.

Čo teda ďalej? Keď som bola tehotná prvýkrát, a šla som na tehotenskú poradňu, ten honosný názov ma tak zmiatol, že som naivne očakávala hodnotné rady, čo jesť, ako cvičiť, jednoducho takú prípravu, aby pôrod nakoniec prebehol ľahko a bez nutnosti rôznych lekárskych zásahov. Po druhej návšteve som definitívne vytriezvela. Kto si nenájde informácie sám, čuduje sa, že pôrod môže úplne bez problémov prebehnúť bez polohy ležmo, bez epizotómie, komplikácií, vyťahovania detí rôznymi strašidelnými nástrojmi a podobne. Našťastie ak si človek nájde PA a to nie len v prípade že chce rodiť doma, zisťuje, že ona disponuje vysokým profesionalizmom, najnovšími informáciami a odporúčaniami, veľkou dávkou porozumenia a k tomu pridáva grif starých pôrodných babíc, ktorých tu bolo ešte pred 60 rokmi neúrekom. Takže čo som vlastne chcela povedať? Nepodceňovať prípravu. Od PA dostanete podrobné inštrukcie, aké čaje, ako a kedy začať piť (stále sme súčasť prírody a príroda má na všetko pomocníkov), aké kúpele robiť, ako cvičiť, čo a ako masírovať a ak máte akékoľvek otázky, rada ich zodpovie a nepovie vám ako sa to stalo mne na “poradni”: “Viete čo pani Kubišová, ste tu už 20 minút, ja mám aj dalšie pacientky, doštudujte si to doma…” Dopodrobna si s PA rozoberiete pôrod aby ste vedeli čo sa deje a čo robiť aby vám aj bábätku bolo príjemne. A ako sme aj vo výsledku sami videli, ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. I keď ja som cvičenia niekedy flákala. Doma malé dieťa, keď cvičím, váľa sa po mne, poukladá dokola plyšákov, takže sa fakt nemám kde natiahnuť a ešte keď manžel má akurát koniec projektov a príde večer o siedmej, tak som bola rada, že som rada a nie že mám predvádzať ešte nejaké brušné tanečky.

S PA sa ešte pred pôrodom stretnete zopár krát (aj s partnerom) a ako som spomenula vyššie, podrobne vysvetlí ako pôrod prebieha, ako sa máte správať, ako môže pomôcť partner, jednoducho krok za krokom postup ako sa ten malý krpec dostane von. Dozviete sa aj prečo sa dejú komplikácie a ako sa ich vyvarovať. Aj ja ako druhorodička som sa dozvedela veľa zaujímavého. Hlavné heslo ktoré som si zobrala zo sedení je: “Neprepadávajte panike”.

No a potom už len ostáva uvariť si čaj a čakať na deň D. Tak to zhrniem. Tesne po polnoci zo štvrtku na piatok sa už začali rôzne príznaky a ako povedala múdra dula pani Liliana Lammers, na pôrod sa treba dobre vyspať, tak som spala ďalej, veď čo by som aj v noci asi tak robila? Nad ránom mi to už nedalo, tak som zdvihla telefón a upozornila som PA, že už sa to asi pomaly rozbieha. Tak som šla zas spať, každé 2-4 hodiny sme si zavolali, aký je stav. Doma som povedala Kubkovi, že nemá význam ísť do roboty, naraňajkovali sme sa, zahrali sme sa Civilizáciu (zasa som prehrala), potom sme si spravili obed, sem tam som predýchala kontrakciu, po obede sa Kubo hral s novou fúkačkou a ja som už len surfovala po nete a okolo štvrtej to už začalo byť vážnejsie a musel mi masírovať kríže a trošku pomáhať. Celkom rozdiel v porovnaní s pôrodnicou, kde by som bola pravdepodobne pripojená na monitor, ktorý by mi meral silu kontrakcií (samozrejme v polohe ležmo, aby to čo najviac bolelo), aby vedeli či už môžem ísť na sálu alebo nie, alebo by som bola na sále a tam by som si akurát tak mohla obzerať kachličky na stenách a vaňu, do ktorej by ma aj tak nepustili. Nejak pred ôsmou prišla PA, skontrolovala čo sa deje, podebatili sme že či to už bude dnes alebo zajtra, ale nakoniec sme sa zhodli na tom, že pomaličky, keď sa mi bude dať, môžem trošku tlačiť a dieťa posúvať dolu. Tak aj bolo a pred jedenástou večer som Alicu doposúvala úspešne von. Samozrejme za pomoci Kubíka, PA, dobrej nálady (no, sem tam som povedala že tá chvíľka rozkoše za to trápenie nestojí) a bez akýchkoľvek medikamentov. A to je všetko. Potom sme si obe ľahli, dobre nás zakryli, malá ležala telo na telo skoro dve hodinky, ale čo za ten čas dokázala, to je neuveriteľné. Poobzerala sa kto je všetko okolo, poposúvala sa kade tade a sama si našla miesto kam sa má prisať. Medzitým sa ešte porobili také tie ďalšie úkony ako pôrod placenty, prestrihnutie pupočníka a kontrola či aj ja som v poriadku. Po nejakom čase Alicu odmerala, odvážila, obliekli sme ju, ja som sa medzitým osprchovala, tiež som sa obliekla, najedli sme sa, napili a šli sme spať. Veď čo iné by sme v noci robili?

Na druhý deň ráno sme vstali nie preto, že by sa roznášali teplomere (v nemocnici ráno o šietej) a nasledovali by vizity a rôzne iné nutné veci, ale preto, že sme sa vyspali a Alica už bola hladná. PA bola ešte u nás, spolu sme sa naraňajkovali a porozprávali sa, či je všetko ok, či som ja v poriadku a ako spala Alica, ešte ma naučila, ako si kontrolovať veľmi dôležitú vec a to je či sa správne zavinuje maternica, lebo ak nie, bol by to problém. Čiže ak nedošlo k žiadnym komplikáciám, prípadne ranám, nebodaj epizotómii (!), žena sa vie aj sama podľa inštrukcií sledovať, či je všetko ok a nepotrebuje na takú ľahkú úlohu špecializáciu ťažkého kalibru s titulom MUDr.

A potom sme sa všetci traja vyvaľovali až do pondelka doma. Žiadne otravné vizity, kľud, domáca strava, žiadne cudzie dieťa vedľa, len súkromie a nehorázna pohoda. Ešte že bol Alex na prázdninách.

Teraz sa povenujem rozdielom v prístupe. Napriek tomu že do pôrodného plánu si napíšete voľnosť pohybu a polohu akú chcete, aj tak nakoniec rodíte na posteli v polohe ležmo aby mal doktor lepší výhľad. Asi mu to dieťa kýva keď vychádza. Doma ma nik k ničomu nenútil, sama som si našla polohu v ktorej mi bolo najlepšie a v ktorej aj Alica šla von úplne ľahko a bez toho že by som mala neskôr nejaké rany. Zaujímavé bolo aj to, že v nemocnici merajú ozvy srdca dieťatka zhruba 20 minút takým hrozným prístrojom v polohe ležmo (úplne skvelý pocit hlavne pri kontrakcii) a PA stačil malý prenosný prístroj ktorý priložila na chvíľku k bruchu a v ničom ma neobmedzoval. Pri prvom pôrode sa mi PA ktoré boli v nemocnici absolútne nevenovali a ani trochu nepomohli, veď som mala dulu a manžela, tí sú asi dostatočne vzdelaní na to, aby ma vedeli usmerniť. Pri tomto druhom pôrode som mala len jednu PA, ktorá sa mi venovala úplne celý čas, vedela som že jej neskončí služba o šiestej ráno a okrem toho, aj tak by sme ju nepustili 🙂 Keď bolo treba, vedela povzbudiť aj opraviť ak som robila chyby.
V sobotu ráno som sa úplne v pohode posadila k obedu, jediným príznakom že som rodila, bola mierna únava do nedele. Inak som bola fit. Po prvom pôrode mi trvalo pár dní kým som sa ako tak dala dokopy. Povedzte niekomu kto rodil v nemocnici že na druhý deň hopkáte a sedíte bez problémov. Ani susedia mi nechceli uveriť.

A to je koniec. Na záver by som chcela dodať len jednu vec. Ženy, sami si vyberte, ako chcete spomínať na dni, keď ste rodili vaše deti. Bude to nutné zlo, ktoré treba len pretrpieť, alebo si poviete: “To bol super deň keď sa narodila Alica….” ?

Samozrejme ostáva poďakovať Kubkovi a PA. Bez nich by to nebolo ono.

Facebookgoogle_pluspinterestlinkedinFacebookgoogle_pluspinterestlinkedin

3 názory na “Rodiť doma je…”

  1. Ahoj 🙂
    Krásny článok a krásna stránka 🙂 Veľmi by ma zaujímalo niečo viac o tej PA, keďže sme momentálne v podobnej situácii. Mohla by si mi napísať prosím na Teba kontakt do mailu?
    Ďakujem

  2. Ahoj Zuzana konecne som preoral tvoj Web. Velmi sa mi paci podanie tvojich skusenosti z PA, v dansku ich volaju Jordmor. Mame sice skusenosti z nemocnice ale velmi podobne skusenosti s prichodom na svet nasho valibuka Jozefa juniora. Priam len pozitivne. V dalsom prispevku opisem nase skusenosti z pohladu chlapa, partnera a predsa len chlapa )))) Pekny vecer vam maminy a oteckovia co napriek vsetkym pokuseniam coraz viac nacuvaju hlasom prirody.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *